Vlakové peripetie alebo „Ako sa ŽSR správa k ZŤP občanom.“

Autor: Natália Turčinová | 16.8.2013 o 12:45 | (upravené 16.8.2013 o 13:18) Karma článku: 10,36 | Prečítané:  1764x

V poslednej dobe často čítam a počúvam o modernizáciách slovenských železníc. Zlepšenie podmienok by malo viesť k zvýšenému záujmu cestujúcich o železničnú dopravu a s tým by bola tiež spojená lepšia ochrana a starostlivosť o naše životné prostredie.  Žiaľ, z pohľadu človeka na vozíku, železnice idú skôr opačným smerom. Som baba z Oravy, študujem a pracujem v Bratislave a veru, myslela som si, že budem domov chodievať častejšie vďaka „bezbariérovému" ICčku. Myslela som si to až dovtedy, kým...

Ilustračná fotoIlustračná foto

...som sa jedného pekného dňa nerozhodla jedným takýtmto ICčkom cestovať domov na Oravu. V deň odchodu z Bratislavy bolo všetko veľmi hektické, až sme nakoniec vlak omeškali. Neostávalo nám nič iné, len vybrať sa na Oravu autom, pretože ďalšie IC v ten deň už nešlo. Všetko prebehlo v poriadku a ja som sa po pár hodinách už vytešovala doma s rodinkou. Veselé dni utekali ako voda až som sa zrazu ocitla na železničnej stanici v Žiline, pripravená na odchod do Bratislavy. Zdalo sa, že všetko je pripravené, na  železnici o mne vedeli (samozrejme, týždeň vopred som zahlásila svoju spoluúčasť na tejto ceste, aby sa na železnici vedeli ako psychicky, tak aj fyzicky pripraviť na vozičkára).  Onedlho prišiel vlak aj s plošinou a predstavte si - fungovala :) Bez problémov som nastúpila, rozlúčila som sa s rodičmi a výpravčík ma odprevadil do bezbariérového vagónu. Ako som tak vo vlaku sedela a tešila sa z toho, že všetko prebehlo hladko, z rozmýšľania ma vytrhlo silné zabrzdenie vlaku. Všetci kompetentní začali cez chodbičku pobehovať ako splašení a mňa úplne zamrazilo. Predstavovala som si, ako nás budú niekde v poli vykladať a my budeme čakať na ďalší vlak, pretože ten náš sa pokazil. Našťastie, vlak po polhodine opravili a my sme mohli pokračovať ďalej. Na moje prekvapenie, sme takto počas cesty stáli ešte 3krát. Dozvedeli sme sa, že na našom bezbariérovom vozni horia kolesá, preto tie problémy a zdržania. Ja už som v hlave mala samozrejme tie najhoršie scenáre z hororového filmu. Aj napriek týmto peripetiám sme dorazili do Bratislavy, síce s takmer dvojhodinovým zdržaním - ale dorazili! (Nedá mi ale nespomenúť, že jedno zaseknutie vlaku sme zažili aj v Trnave. Do nášho vagónu vtedy prišiel výpravčík a až do Bratislavy držal ručnú brzdu, pretože problém bol v tom, že táto ručná brzda bola pokazená, samovoľne vyskakovala, tým pádom vlak vždy v rýchlosti zabrzdil a preto začali horieť tie nešťastné kolesá.)

Nevadí, sme v Bratislave... Teraz už ma len šťastlivo vyložiť z vlaku a všetko je ok. Ale bohužiaľ, nič nebolo ok, pretože tie obrovské dvere na bezbariérovom vozni sa zasekli. Trvalo asi pol hodinu, kým dvere otvorili - medzitým ma samozrejme strašili, že ma vyložia na koľajnice.  Po polhodine čakania a zúfania som konečne nastúpila na plošinu. Aby toho však nebolo málo, tá sa po krátkom čase zasekla. Nanešťastie v takej polohe, že už som sa nedostala ani naspäť do vlaku. Takže som zostala prakticky visieť vo vzduchu so svojou váhou a s váhou 100kilového elektrického vozíka. Vtedy prišli nejakí železniční majstri, ufúľaní od oleja a ešte neviem od akých tekutín.... vraj oni ma z tej výšky v pohode dajú dole. To už som však bola taká napálená, že som im to nedovolila, veľmi som sa bála. Na to mi jeden fúzatý postarší feši povedal, že ok, nech si tam posedím. A tak som si aj posedela. Po chvíli prišiel môj osobný asistent Šani, odniesol ma z vlaku v náručí a tí majstri mali problém zložiť samotný vozík, nie to ešte keby som na ňom sedela ja.

Po tomto zážitku som mala srdce až v krku a zaprisahala som sa, že už nikdy viac... Je to síce lacnejšie, a ekologickejšie, ale za tie stresy mi to absolútne nestojí. Navyše, keď počúvam zážitky so železnicami svojich kamarátov vozičkárov, strácam aj poslednú chuť na cestu vlakom, ktorá vo mne ešte zostala.

V tomto „príbehu" zlyhal hlavne technický faktor. Žiaľ, oveľa viac ma mrzí, keď sú ľudia na železnici nevrlí, snažia sa ma presvedčiť, že ja som tá blbá a cestu som si nezahlásila, pretože ma nemajú zaznamenanú. Alebo keď vystupujete (nastupujete) a nemá vám kto pomôcť atď atď. Ako som už v úvode spomínala, zovšadiaľ počúvam o zlepšovaní situácie v ŽSR, no priznám sa, že som v tejto otázke dosť skeptická.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?