Ľudia totiž vedia byť veľmi prívetiví a aj takéto milé malé rozhovory vedia človeku čosi dať. Minimálne pozdvihnú náladu a rozveselia deň.
Zvedavé mužské osadenstvo sa väčšinou zaujíma o technické parametre vozíka – čo vydrží taká baterka, aký má vozík dojazd, ovládanie. Pýtajú sa ma to bežne v autobuse, či len tak na ulici, alebo v čakárni u lekára. Nežnejšie pohlavie zas nevychádza z údivu – ako je možné, že aj vozičkárky s postihnutím rúk dokážu byť nalíčené?
Každý si to svoje rieši. Ale vždy je to veľmi milé a ja sa rada porozprávam s kýmkoľvek či o vozíku, alebo fintách pri nahadzovaní frizúry. Nezostáva to však len pri rozhovoroch. Ľudia sú veľmi všímaví a ochotní pomôcť. Podržať dvere, podať konzervu z vyššej police v obchode, alebo pomôcť prejsť cez obrubník. Pri čomkoľvek.
Dôležité je, nehanbiť sa pomôcť a nehanbiť sa o pomoc poprosiť. A ak sa vám aj zdá, že ten niekto nie je práve najpríjemnejší, usmejte sa naňho, povedzte mu niečo milé a uvidíte, čo to spraví. To je moja taktika a v drvivej väčšine prípadov to vychádza. S ľuďmi to totiž vôbec nie je také zlé, ako sa môže na prvý pohľad zdať.