Veď to, že ležím nehybne v posteli, bez akejkoľvek možnosti vstať bez pomoci druhého človeka, je nanajvýš zvláštne. Niekedy až deprimujúce. Aké by to bolo, keby som bol zdravý? Keby som sa mohol sám od seba zdvihnúť, postaviť sa na nohy a ísť kam chcem? Určite je to skvelý pocit. Neviem, aké to je stáť na vlastných nohách. Ale predstavujem si obrovskú slobodu.
Klopanie na dvere a hlas asistenta ma vytrhol z mojich ranných depresívnych úvah. Bežná ranná rutina – vstávanie z postele, hygiena, obliekanie, raňajky – je za nami. Vonku leje ako z krhly a ja mám ísť do mesta „busom“? Pršiplášť si nedám ani za svet! Veď v ňom vyzerám ako blbec! To radšej zmoknem.
Zmokol som do nitky! Super, teraz budem schnúť až do večera. Pozitívne je ale to, že šoféri boli aj napriek otrasnému počasiu vysmiati a vylepšilo mi to náladu. Po príchode domov hneď zapínam svoj počítač a oficiálne zahajujem začiatok pracovnej doby v mojom domácom „homeoffice“. Ani som sa nenazdal , ako som sa ocitol na facebooku. No a čo, práca počká! Veď ako sa hovorí: „čo môžeš urobiť dnes, odlož na zajtra a máš deň voľna.“ Konieckoncov, komu by sa chcelo pracovať v tomto počasí?
Večer sa cítim akýsi unavený. Trochu pokašliavam. Asistent mi uvaril horúci zázvorový čaj. Čítal som na nete článok, že zázvor je super na prechladnutie. Nabudúce sa asi lepšie oblečiem. A možno si dám aj ten otrasný pršiplášť.